BRATIA A SESTRY, VŠETCI SME SLEPÍ(1)

Démon má len jednu starosť, prekrútiť slová a skutky iných.

     Evanjelium o slepom(2), je slovom o viere. Pri ceste, po ktorej prechádza Christos, sedí slepý a žobre. S narastajúcim šumom v dave spoznal, že sa blíži Isus preto kričí: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“. Okoloidúci si ho nevšímajú, no on nielenže nestíchol ale kričí ešte silnejšie: „Zmiluj sa nado mnou!“. Christos, počujúc krik slepca sa zastavuje a prikazuje aby ho k Nemu priviedli. Potom sa ho opýtal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“. Slepý odpovedal: „Pane, nech vidím“. Pán slepého uzdravuje, dáva mu vidieť a zároveň uskutočňuje jeho spásu: „Viď! Tvoja viera ťa zachránila“. Slepý hneď začal vidieť a nasledoval Ho oslavujúc Boha. Také je evanjeliové svedectvo, ktoré je obrátené aj k nám. Aj my, bratia a sestry, sme slepí. Samozrejme, slepí, lebo nevidíme ani seba, ani cestu života. Aj my sme žobráci. Či so svojimi nahými dušami máme v sebe nejaký záloh života? Či vieme rozumne a užitočne naplniť svoj život? Naozaj, sme otrhaní žobráci, ba dokonca aj chorí a zapáchajúci svojim rozkladajúcim nás hriechom. Blúdime v tme, pretože tma je v nás a okolo nás. Blúdime v slepote, nemohúci a úplne bezvládni, hoci si o sebe veľké myslíme. Sedíme pri Christovej ceste. Áno, bratia a sestry, my niesme na Christovej ceste, ale iba pri Jeho ceste. V svojej veľkej namyslenosti, či bezcitnosti si myslíme, že vidíme, a dokonca že veľmi dobre vidíme, že kráčame po správnej ceste, a samozrejme s Christom. Však sme veriaci! Veď robíme všetko, čo po nás žiadajú. Čo viac treba?.. Bratia a sestry, toto je omyl. Trpký omyl slepoty. Kto nevidí, ako môže veriť, že kráča a stúpa k cieľu? Trpký omyl! My sme nevidiaci slepci, prešľapávame pri ceste a ešte častejšie pri nej bezvládne sedíme. My potrebujeme almužnu, veď sa ňou aj nasycujeme, omrvinkami pravdy, kúskami svetla, a v svojej biede naťahujeme ruky za almužnou, často však dostávame krutú podobu chleba, náhradný pokrm, ťažký a škodlivý. Bratia a sestry, evanjeliový obraz by nás mal páliť. Mal by nami zatriasť a páliť naše svedomie, páliť horúcou hanbou. Chudobný slepec sa ocitá v úlohe nášho sprievodcu. Chudobný slepec nás predstihol! Otrhaný slepec je našim učiteľom a lekárom! On dostal almužnu... A my? Sme schopní nasledovať toho úbohého vodcu a pripravení prijať jeho milodar?.. Slepý z Evanjelia sa prebudil! V ohromujúcom si uvedomení svojej úplnej bezmocnosti a biedy, on, ktorý už nemal žiadnu nádej na radostný život, sa hádže k Bohu a prosí Ho o pomoc. V jeho výkriku niet ani štipky namyslenosti, niet vyzývavej drzosti, niet sťažností na svoje znevýhodnenie, na nespravodlivosť Boha. Niet slz urazenej samoľúbosti za urážky ľudí. Má len prosbu za seba o almužnu pre seba: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“. Slepý sa prebudil. Pochopil svoju biedu. Pochopil, že len Boh mu môže dať svetlo života. Preto sa slepý hodil k nohám Boha. Jeho úsilie nepozná prekážky. Okolo neho stoja ohromení jeho emóciami, zmätení jeho úsilím. Odstrkujú ho, obchádzajú ho, možnože násilne sa snažia aby zmĺkol, no pre prebudiacu sa dušu neexistujú prekážky, a slepec kričí ešte silnejšie. Samozrejme, Christos to počuje a Boh vidí duševnú zrelosť kričiaceho. Tu je vidieť spásonosnú vieru, ktorá má silu ohňa zachvacujúceho dušu. Boh reaguje a približuje k sebe obrátiaceho sa. Na Christovú otázku: „Čo chceš, aby som ti urobil?“, je počuť živelné zvolanie viery, zvolanie za svoj stratený život: „Pane, nech vidím“. Toto nebola prosba len za telesný zrak. Do tejto prosby bola zahrnutá všetka túžba o obnovenie života, všetok smäd po Bohu, ako svetle, ako sprievodcovi na ceste. Len On otvorí oči a ukáže cestu, On povedie... Teda, daj nech vidím aj ja, aby som videl, pochopil a objal Ťa, Svetlo môjho života! Osvieť všetko Tvojim svetlom. Až potom to bude život. Otvor moje oči, aby som doň vstúpil. Za toto slepý prosil, za toto.

(1) Год души, Православный календар с чтением на каждый день 2016, Издательство КАМНО, Кишинев 2015, s. 30-31.
(2) pozri: Lk 18, 35-43.